Život Prešova
online
online
Kodifikátor slovenčiny Anton Bernolák sa narodil pred 250 rokmi
03.10.2012 Dolný Kubín
Slanica/Bratislava 3. októbra (TASR) - V Slanici na Orave, dnes už zaniknutej obci pri Dolnom Kubíne, sa pred 250 rokmi 3. októbra 1762 narodil v zemianskej rodine Anton Bernolák, budúci katolícky kňaz, jazykovedec a kodifikátor prvej spisovnej formy slovenského jazyka na báze západoslovenských nárečí. O dátume jeho narodenia sú zverejnené aj iné - nesprávne údaje.
Katolícku teológiu študoval na univerzite vo Viedni a na generálnom seminári v Bratislave.
Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych reforiem a už ako mladý študent sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Zaradil sa medzi vzdelanostnú elitu. Ovládal viacero cudzích jazykov, mal rozsiahle znalosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky. Rozsahom a historickým zameraním svojho diela patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského osvietenstva.
Prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny
Do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787) ako národného spisovného jazyka na báze západoslovenskej slovenčiny, ktorý postupne kodifikoval svojím ďalším jazykovedným dielom. Jeho historický prínos a priekopníctvo je v tom, že vedome nadväzoval na súčasné ekonomicko-spoločenské vývinové tendencie a slúžil začínajúcemu procesu formovania novodobého slovenského národa.
V bratislavskom generálnom seminári, kde dokončoval štúdiá katolíckej teológie, založil Spolok na pestovanie slovenského jazyka a študoval aj dejiny slovanských rečí. Už v roku 1787 vydal v latinčine návod k slovenskému pravopisu Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách. Držal sa zásady, že slovenská spisovná reč musí vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu a za základ prijal západoslovenské nárečie s niektorými stredoslovenskými prvkami. Vychádzal zo živého úzusu vzdelancov, za prvoradú pokladal výslovnosť, o ktorú sa mal opierať pravopis. Odstránil rozdiel medzi i-y, nechal iba i. Dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások ď,ť,ň,ľ, ktoré sa u neho vyskytujú v takom rozsahu, ako v stredoslovenskej slovenčine. Zaviedol spoluhláskovú skupinu šč, šče.
Diela Antona Bernoláka
Svoj návrh podoprel v roku 1790 vydaním obšírnej Slovenskej gramatiky (Grammatica Slavica), ktorá sa stala prvou gramatickou normou jeho spisovnej slovenčiny. O rok neskôr (1791) vydal príručku o tvorení slov Etymológia slovenských slov. Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil veľkým päťzväzkovým slovníkovým dielom Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí, no jeho vydania sa nedožil. Slovník vyšiel v rokoch 1825-1827 v Budíne zásluhou Juraja Palkoviča. Toto najväčšie Bernolákovo dielo je významné najmä svojím synonymickým a frazeologickým materiálom a ako svedok hodnotenia vtedajšej kultúrnej slovnej zásoby.
Aj keď sa bernolákovčina nestala celonárodným spisovným jazykom, zohrala v histórii slovenského národa významnú úlohu, zvýraznila myšlienku svojbytnosti slovenskej národnosti, stala sa zjednocovacou základňou bernolákovcov. Opieralo sa o ňu slovenské národné obrodenecké hnutie. Úzko s ňou súviselo založenie Slovenského učeného tovarišstva v roku 1792, ktorého ústrednou postavou bol práve Anton Bernolák. Bol to vlastne prvý celoslovenský kultúrny národný spolok, sídlil v Trnave a plnil aj funkciu vydavateľstva. Bernolákovčinou písal aj Juraj Fándly a neskoršie Ján Hollý, ktorého poéziou vrcholila Bernolákova škola.
Hnutie bernolákovcov, ktoré trvalo vyše 50 rokov, ich literárne diela, dennodenná práca medzi Slovákmi a vzdelancami vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka v roku 1843 v Hlbokom za účasti Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu.
Antona Bernoláka v roku 1787 v Trnave vysvätili za kňaza a do roku 1791 pôsobil ako kaplán v obci Čeklís (dnes Bernolákovo). Do roku 1797 bol kancelárom a tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave, archivárom, cenzorom kníh a prísažným notárom ústrednej cirkevnej stolice. Od roku 1797 bol farárom a zároveň dekanom novozámockého okresu, správcom hlavnej mestskej školy a učiteľom náboženstva v Nových Zámkoch. Tu podľahol srdcovej slabosti a náhle zomrel 15. januára 1813 vo veku 50 rokov.
Prvá slovenská gramatika od Antona Bernoláka, Grammatica Slavica z roku 1790, sa dostala do projektu digitalizácie kníh rakúskej národnej knižnice, pochádzajúcich aj z obdobia Rakúsko-Uhorska. Projekt bol pripravený v spolupráci so spoločnosťou Google.
Katolícku teológiu študoval na univerzite vo Viedni a na generálnom seminári v Bratislave.
Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych reforiem a už ako mladý študent sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Zaradil sa medzi vzdelanostnú elitu. Ovládal viacero cudzích jazykov, mal rozsiahle znalosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky. Rozsahom a historickým zameraním svojho diela patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského osvietenstva.
Prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny
Do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787) ako národného spisovného jazyka na báze západoslovenskej slovenčiny, ktorý postupne kodifikoval svojím ďalším jazykovedným dielom. Jeho historický prínos a priekopníctvo je v tom, že vedome nadväzoval na súčasné ekonomicko-spoločenské vývinové tendencie a slúžil začínajúcemu procesu formovania novodobého slovenského národa.
V bratislavskom generálnom seminári, kde dokončoval štúdiá katolíckej teológie, založil Spolok na pestovanie slovenského jazyka a študoval aj dejiny slovanských rečí. Už v roku 1787 vydal v latinčine návod k slovenskému pravopisu Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách. Držal sa zásady, že slovenská spisovná reč musí vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu a za základ prijal západoslovenské nárečie s niektorými stredoslovenskými prvkami. Vychádzal zo živého úzusu vzdelancov, za prvoradú pokladal výslovnosť, o ktorú sa mal opierať pravopis. Odstránil rozdiel medzi i-y, nechal iba i. Dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások ď,ť,ň,ľ, ktoré sa u neho vyskytujú v takom rozsahu, ako v stredoslovenskej slovenčine. Zaviedol spoluhláskovú skupinu šč, šče.
Diela Antona Bernoláka
Svoj návrh podoprel v roku 1790 vydaním obšírnej Slovenskej gramatiky (Grammatica Slavica), ktorá sa stala prvou gramatickou normou jeho spisovnej slovenčiny. O rok neskôr (1791) vydal príručku o tvorení slov Etymológia slovenských slov. Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil veľkým päťzväzkovým slovníkovým dielom Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí, no jeho vydania sa nedožil. Slovník vyšiel v rokoch 1825-1827 v Budíne zásluhou Juraja Palkoviča. Toto najväčšie Bernolákovo dielo je významné najmä svojím synonymickým a frazeologickým materiálom a ako svedok hodnotenia vtedajšej kultúrnej slovnej zásoby.
Aj keď sa bernolákovčina nestala celonárodným spisovným jazykom, zohrala v histórii slovenského národa významnú úlohu, zvýraznila myšlienku svojbytnosti slovenskej národnosti, stala sa zjednocovacou základňou bernolákovcov. Opieralo sa o ňu slovenské národné obrodenecké hnutie. Úzko s ňou súviselo založenie Slovenského učeného tovarišstva v roku 1792, ktorého ústrednou postavou bol práve Anton Bernolák. Bol to vlastne prvý celoslovenský kultúrny národný spolok, sídlil v Trnave a plnil aj funkciu vydavateľstva. Bernolákovčinou písal aj Juraj Fándly a neskoršie Ján Hollý, ktorého poéziou vrcholila Bernolákova škola.
Hnutie bernolákovcov, ktoré trvalo vyše 50 rokov, ich literárne diela, dennodenná práca medzi Slovákmi a vzdelancami vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka v roku 1843 v Hlbokom za účasti Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu.
Antona Bernoláka v roku 1787 v Trnave vysvätili za kňaza a do roku 1791 pôsobil ako kaplán v obci Čeklís (dnes Bernolákovo). Do roku 1797 bol kancelárom a tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave, archivárom, cenzorom kníh a prísažným notárom ústrednej cirkevnej stolice. Od roku 1797 bol farárom a zároveň dekanom novozámockého okresu, správcom hlavnej mestskej školy a učiteľom náboženstva v Nových Zámkoch. Tu podľahol srdcovej slabosti a náhle zomrel 15. januára 1813 vo veku 50 rokov.
Prvá slovenská gramatika od Antona Bernoláka, Grammatica Slavica z roku 1790, sa dostala do projektu digitalizácie kníh rakúskej národnej knižnice, pochádzajúcich aj z obdobia Rakúsko-Uhorska. Projekt bol pripravený v spolupráci so spoločnosťou Google.
0
www.ZIVOTPO.sk
